Stratégov a tragédov však máme na našej politickej scéne určite viac. Iste, nie až na úrovni Fica, ale je ich požehnane. Aby som neunavoval, nebudem menovať. Spomeniem len dvoch. Dzurinda a Mikloš. Majstri stratégie. Pričinili sa o pád Radičovej vlády. Do akej miery, to občania nevedia. Vedia však, že ten podiel na páde vlády nebol malý. Zákulisnými ťahmi znechutili premiérke Radičovej prácu, a narušili aj tak krehkú jednotu vtedajšej koalície. Bola to stratégia tejto dvojice? Ak áno, čo bol strategický cieľ? Lebo ak pád Radičovej vlády, tak potom aj príchod Fica do vlády. To museli vedieť, až takí udretí nie sú. Aj sa stalo. Máme tu Ficovu vládu a vyzerá to tak, že to bude na dlho. Opoziční lídri síce čosi nesmelo „vajatajú“ (obľúbené Dzurindovo slovo) o porážke Fica vo voľbách, ale nie sú schopní dohodnúť sa a prezentovať národu jednotnú a účinnú stratégiu, ktorá by viedla k úspechu vo voľbách.
Úbohý pohľad na túto dnešnú dvojicu stratégov v poslaneckých laviciach. S tým asi vo svojich strategických plánoch nepočítali. Už nie sú na výslní, už nikoho nezaujímajú, doma (na Slovensku) ani pes po nich neštekne. Občania už dávno zabudli, čo všetko dobré títo tragédi pre Slovensko urobili. Smutné. A tak dnes Mikloš píše o Ficovi, stratégovi - tragédovi, ktorému aj on pomohol posadiť sa na trón.
